Zvyky a tradície na slovenských svadbách (1. časť)

V priebehu desaťročí zvyky na slovenských svadbách prešli viacerými zmenami. Tak, ako si kedysi mladomanželia nedovolili z úcty k tradíciám čokoľvek meniť, tak je dnes tento deň častokrát prispôsobovaný najnovším trendom zo západu. Niektoré svadobné zvyky upadli do zabudnutia, iné pretrvávajú dodnes. Tradičná svadba má svoje nezameniteľné čaro a aj v dnešnej zrýchlenej dobe si to stále veľa párov uvedomuje. Takmer na každej svadbe sa staré slovenské tradície premiešavajú s tými modernými, ktoré k nám prenikli v priebehu posledných rokov. Poďme si ich postupne predstaviť...

Zabudnuté zvyky

Nie všetky svadobné zvyky a tradície z minulých čias by sa v dnešnej dobe stretli s pochopením. Niektoré z nich preto prestali byť súčasťou predsvadobnej prípravy aj veľkého dňa D. V niektorých častiach Slovenska rodina nevesty zavrela v minulosti pred ženíchom dvere, keď ju prišiel vziať na svadbu. Išlo o vytvorenie akejsi prekážky, či skúšky, ktorú mal ženích prekonať a dokázať tak svoju lásku k neveste. Tento zvyk ale veľakrát zostal nepochopený - najmä v prípadoch, keď ženích pochádzal z iného regiónu a zvyk nepoznal.

Hovorí sa, že svadobný deň je najšťastnejším dňom v živote zaľúbencov. Pred pár desaťročiami bol ale opak pravdou. Nevesta si nesmela svadbu užívať, pred obradom sa očakávalo, že pri odchode z rodičovského domu bude smutná a bude plakať. Nemohla veľa spievať ani tancovať.

Ženích a nevesta neprišli na svadobný obrad spoločne, ale s družičkou a družbom. Dnešná tradícia, kedy otec privedie svoju dcéru k oltáru, pochádza zo zahraničia. Rodičia dokonca na obrade spravidla ani neboli. Zostali doma, aby pripravili hostinu. Počas hostiny nesedeli vedľa novomanželského páru ako to býva dnes, hoci boli kľúčovými osobami v rozhodovaní o tom, či sa svadba vôbec uskutoční.

Pytačky

Zvykom, ktorý pretrval dodnes, sú pytačky. Ženích vtedy musí najprv požiadať o ruku dcéry jej rodičov. Niekedy sa pytačiek zúčastňujú namiesto rodičov starí rodičia, súrodenci, alebo iná blízka rodina. Ak súhlasia, nasledujú zásnuby a následne svadba. Pytačky sa zvyknú nazývať tiež odobierka. V princípe ide o to isté - počas odobierky sa snúbenci ospravedlňujú za všetky svoje prehrešky a vyjadrujú svojim najbližším vďaku. Za svojim predchádzajúcim životom tak urobia pomyselnú čiaru. Nevesta a ženích si zvykli večer pred svadobným dňom tiež vymeniť darčeky, čím si navzájom rodiny utvrdili, že k svadbe na nasledujúci deň naozaj dôjde.

Starejší ako garancia dobrej zábavy

Veľa párov ako v minulosti, tak aj v súčasnosti využíva skúsenosti staršieho muža, ktorý dobre vie, čo všetko by malo byť súčasťou tradičnej svadby a najmä dobrej zábavy. Hlavnou úlohou starejšieho je organizovanie celého svadobného programu tak, aby sa na nič podstatné nezabudlo. Jeho úloha sa väčšinou končí po čepčení, po ktorom nasleduje voľná zábava.

Čepčenie a redový tanec

Svoju obnovu zažíva v posledných rokoch krásny zvyk – čepčenie. Mladí ľudia túto tradíciu ale nepoznajú, a preto si na svadby pozývajú folklórne súbory, aby predstavili svoju tvorbu a ukázali správny spôsob predvádzania tradície. Čepčenie symbolizuje premenu slobodného dievčaťa na vydatú ženu a má jej priniesť plodnosť a prosperitu. Odohráva sa o polnoci a po čepčení sa nevesta prezlečie do tzv. popolnočných šiat. V minulosti, keď svadby trvali dlhšie, sa čepčenie odohrávalo až ráno po svadobnej noci. Rituál sa konal v oddelenej miestnosti, bez ostatných svadobčanov a zúčastnili sa ho len ženy.

Súčasťou obradu, kedy sa nevesta stáva ženou, je aj redový tanec, ktorý nasleduje hneď po čepčení. Do stredu tanečného parketu sa dá stolička, na ktorú si zvyčajne sadne krstná mama a na kolenách má prázdnu misu. Mladomanželia tancujú v kruhu, ktorý tvoria svadobčania. Postupne si s mladomanželmi zatancujú všetci prítomní, najskôr však musia darovať peniaze.